<
>
Download

Aufsatz
Literaturwissenschaft

UMB, Banská Bystrica

Andrej Sládkovič, Marína

Sarah H. ©
3.50

0.09 Mb
sternsternsternsternstern_0.2
ID# 48142







Harmónia dvoch „ľúbostí“ Andreja Sládkoviča v Maríne

Neodmysliteľnou súčasťou slovenského literárneho romantizmu je lyrická, reflexívno-symbolická básnická skladba Marína. Andrej Sládkovič, ktorého autorstvo tejto skladby je nepochybne známe i súčasným generáciám, sa stretol s rôznorodými názormi a vyjadreniami k jeho Maríne. „Traduje sa, že jej vydaniu predchádzala búrlivá diskusia vo vnútri generácie, lebo niektorým priveľmi rigoróznym vrstovníkom sa zdala Sládkovičova Marína vraj iba povrchnou, ba „lascívnou“ ľúbostnou pletkou.“ (Šmatlák, 2001, s. 100) Ján Kalinčiak v Rozpomienkach na Ondreja Sládkoviča hovorí, že Marína bola v očiach mládeže hriechom oproti slovenskému duchu a slovenskej budúcnosti, lebo vraj kto je za národ opravdivo zaujatý, takými vecami ako je láska sa zapodievať nemá. (Kraus, 1980, s. 61 – 62) Na základe týchto tvrdení by sme chceli predmet seminárnej práce upriamiť na poukázanie národných a vlasteneckých čŕt v Maríne, ktoré sa spolu s intímnym citom samotného autora snúbia do harmonickej jednoty.

Neprehliadnuteľným národnostným prvkom je situovanie celej skladby, všetkých autorových myšlienok, pocitov i reflexií na slovenské územie, čo môžeme spozorovať v symbolike diela s použitím symbolov Slovenska, ktorými sú nesporne Tatry, Sitno, rieka Hron či Váh.


„Vitaj nám, Sitno! Tatry, vitajte!

Ty Váh prudký, ty silný Hron!“ (Sládkovič, 2000, s. 148)


Atribúty národa môžeme dokázať aj na iných motívoch prírody, ktoré sú príznačné pre slovenskú krajinu. Sládkovič si za symbol slobody a voľnosti zvolil orla – „Tatier orlicu“; v jej voľnom lete vidí „kŕdeľ večne mladých duší“. Už od nepamäti sa za symbol Slovanov považuje lipa. Špecifikom tohto stromu sú listy srdcovitého tvaru, vďaka ktorým možno lipu označiť ako strom lásky a priateľstva.

Zmienením sa o lipe v Maríne predpokladáme Sládkovičov zámer prepojiť vlastenecké s ľúbostným.


„Keď sme pod lipou našou sedeli

v ten večer, pamätáš, moja?“ (Sládkovič, 2000, s. 92)


Spomenuli sme tiež Sitno ako symbol Slovenska, no vo veršoch samotnej skladby sa Sitno javí aj ako symbol lásky:


„Sitno je ľúbosti hora!

Len tvoje, milý, prsia otvorím,

a tu sa dušou celou zanorím

do vlastnej ľúbosti mora!“ (Sládkovič, 2000, s. 97)


Myslíme si, že keby nebolo básnikovým cieľom vyzdvihnúť práve pôvab Slovenska, Marínu a jej krásu by mohol preklenúť s inými všeobecnými peknotami sveta. Ako i sám hovorí, že prečo má hľadať svet lásky na Himaláji, na Kordillerách, keď v našom tatranskom kraji ho nájde vcelku i sčiastky. (Sládkovič, 2000, s. 97) Západ slnka nad azúrovým morom či nádherné lány holandských tulipánov, dokonca ani majestátny Mont Everest neboli svojou krásou pre neho dostatočné.

On si zvolil Hron, on si vybral lipu a vo veľkoleposti Sitna sa zrodila jeho láska – láska k otčine i Maríne zároveň.

Marínu drahú v peknej otčine,

a obe v jednom objímať!“ (Sládkovič, 2000, s. 43)


V 72. strofe Sládkovič píše o „dvoch pekných obrazoch“ a „dvoch veľkých ľúbostiach“, ktoré na Slovensku má. Krásu a ľúbosť k svojej rodnej krajine stotožňuje s jeho citmi k milej Maríne. Tu pozorujeme spojenie dvoch rozdielnych objektov do harmonickej súhry, veď tak ako je Slovensko rodiskom samotného autora, tak je aj Marína ústredím zrodenia jeho lásky.


„Ako je krásna tá moja deva,

aká k nej ľúbosť vo mne horieva:

tak ty a k tebe, otčina!

Ako tys’ pekná, krajina moja,

ako mladistvosť milá mi tvoja:

tak pekná, milá Marína!“ (Sládkovič, 2000, s. 42)


Zaujímavým prostriedkom na dosiahnutie súladu ľúbostného citu a národnostnej myšlienky sa 77. strofou vinie pútavá hra s farbami, ktoré ukrývajú symboly lásky i národa. Farba poľného maku sa vyníma na ústach Maríny ako stelesnenie lásky, ktorá horí plameňom červenej farby – farby plnej vášne, vznešenosti aj nežnosti.

Nemožno tak poprieť „farebnú zhodu“ v úsmeve Maríny a vlajky slovenského kraja.


„Zväzok tých farieb nie je náhoda,

tu mi podáva matka príroda

dve farby môjho národa.“ (Sládkovič, 2000, s. 45)

K slovenskému národu a vlasti sa tak stavia úctivo. Nič mu nie je milšie ako jeho rodisko, žiadne iné miesto tohto sveta pre neho neznamená viac. Veríme, že pre každého je predsa územie, kde sa narodil, miestom vzniku akéhosi prirodzeného vlasteneckého citu a zároveň úcty.

Nechce, aby sa jeho milá vlasť v „Olymp kýsi“ zmenila. (Sládkovič, 2000, s. 150) Uvedomili sme si, že svoju otčinu má rád presne takú, aká je a nič by na nej nemenil. Slovensko predstavuje jeho rodisko aj mohylu jeho kostí. (Sládkovič, 2000, s. 42) Sládkovič (2000, s. 48) básni, že Slovensko je krajom, kde oči po prvé videli tvár, čo mu večne je milá.

Záver diela vyvoláva pocit, akoby sa Maríny zriekal a jeho city ochladli. Metaforicky vykresľuje stratu Maríny, ktorú pohltil spenený Hron. Navodenie pochmúrnej situácie prežíva i samotná príroda – vlny Hrona stíchli, zastali a šumieť šumom vábnym prestali lístky z jelšín jarých hája (Sládkovič, 2000, s. 101).

Razom však pozorujeme, ako sa pasivita prírody aktivizuje a Hron sa zas valí k skale od skaly a tri jelše sa šumno zhýbali(Sládkovič, 2000, s. 102). Marína tak ako znovuzrodená víla doslova fyzicky asimiluje s prírodou – s Hronom, ktorý ju svojou bielou penou zaodel do svadobných šiat mladuchy.

Podobne, aj nárek Víly sa zlieva s hučaním Hrona. Na týchto príkladoch tiež môžeme vidieť splynutie Maríny – lásky a Hronu – symbolu vlasti.


„Počúvaš duté hučanie Hrona?


To Víla túži, narieka ona

od pŕs tvojich odlúčená;“ (Sládkovič, 2000, s. 111)


Azda za najpevnejší dôkaz o autorovej zaujatosti voči vlastnému národu môžeme považovať jeho finálne rozhodnutie v prospech vlasti, kedy nepodlieha volaniu „Sirény“, a celý sa odovzdáva svojej rodnej zemi.


„Zbohom, Siréna! zbohom, dievčina

sipiacich tých milých mi vĺn!

Šuhaju! Tebou vládne otčina,

sľub a zákon verne vyplň!“


„Je Hron môj obraz môjho národa,

ale obraz ten predsa len voda,

a duch je slovenský národ!“ (Sládkovič, 2000, s. 117)


Všímame si, že hoci básnik odoláva volaniu jeho milej, neupadáva úplne do romantickej rezignácie. Naopak, domnievame sa, že láska k vlasti a životu v ňom vyvolávajú túžbu po činorodej práci.


„Víla! Ty zostaň tam v svojom nebi –

mňa ešte zemské viažu potreby –


O tom, že Sládkovič objavil svoju vlasť na zemi píše aj Šmatlák (2001, s. 102) a vysvetľuje, že v tom je zmysel Sládkovičovho dialektického zjednocovania citového vzťahu k „Maríne“ i k „otčine“, jeho chápania „mladosti“ ako podstatnej črty ľudského aktívneho bytia, a že v tom je i význam záverečnej metafory o diamante, ktorý „v hrude nezhnije“.

Uznávame, že prioritou celej skladby je ľúbostný cit k žene, Maríne, no týmto ľúbostným námetom sa tiež nepriamo vytvára priestor na výpoveď o súdobej spoločenskej situácii, vlastenectve i národných hodnotách.


Zoznam použitej literatúry:


SLÁDKOVIČ, Andrej : Marína. Bratislava : Ikar, 2000. ISBN 80-7118-980-4


ŠMATLÁK, Stanislav : Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2001. s. 100-102. ISBN 80-88878-68-3



4



| | | | |
Tausche dein Hausarbeiten